Strieľam teda som?

Nakoľko sa už dva mesiace venujem prestavbe bytu a šteniatku, ktoré so mnou najnovšie býva, na luk mi veľa času nezostáva... Možno v príhodnej chvíli napadol ma príbeh ktorý svojou pointou zasahuje moje vnútro zmietajúce sa kdesi medzi povinnosťou a túžbou strieľať...:

Kedysi dávno v Číne, v dedinke na úpätí hôr žil mladý muž, pokračovateľ slávneho rodu vojnových lukostrelcov. Už ako malý chlapec sa preslávil presným okom, istou rukou a skalopevnou cťou. Raz keď slnko stálo vysoko na oblohe a celá dedina trnula nehybnosťou a tichom, v lúči slnka uvidel nevyhnutné: musí vyhľadať najväčšieho učiteľa všetkých čias, istého Wei Fei -a, o ktorom nikto nič nevedel a nikto ani len netušil kde žije. Vravelo sa že oplýva zázračnými schopnosťami a v lukostreľbe sa mu nik nevyrovná... Mladík naposledy zatvoril dvere rodného domu a s topoľovým lukom v rukách, na ktorý bol taký pyšný vykročil na cestu za Učiteľom.
Pátral dlho, pátral všade až v chatrči na samom konci krivolakej horskej cestičky zaklopal na dvere. Otvoril mu starec, ktorý ho prijal, pohostil a dovolil mu nejaký čas prebývať v jeho dome. Ráno hneď po prebudení mladík vyšiel pred dom a stal sa svedkom niečoho neuveriteľného: starec nehybne stál na lúke keď bleskovám pohybom založil imeaginárny šíp do imaginárneho luku a o pár okamihov k jeho nohám padol zostrelený jastrab...
Pútnik si ihneď uvedomil že cieľ jeho cesty je práve tu, v tejto chatrči, u tohto muža, ktorý vraví:
"Budem ťa učiť, ale bez otázok urobíš čo ti poviem." Samozrejme, mladý bojovník neváhal a nechal sa v okovách zavrieť do tmavej pivnice, kde po tri roky iba sedel a pozoroval maličkého pavúka zaveseného na tenkej pavučine.
Po troch rokoch, keď nadišiel čas, vyšiel von. Steblá trávy boli ako stĺpy, chrobáky sa mu zdali veľké ako voly a samotná chatrč stála pred ním ako majestátne pohorie.
Nejaký čas žili spolu s Wei Feiom, chodili poľovať a zdokonaľovali svoje umenie. Raz, keď sa bojovník práve vracal z lovu, uvidel na konci lúky človeka. Bol to Wei Fei. Neváhal, vzal luk, založil šíp a vystrelil. V tom istom okamihu vystrelil aj Wei Fei a ich šípy sa stretli v strede lúky a zakliesnili sa do seba.
Pomali dokráčali a keď sa ich pohľady stretli, Wei Fei povedal: "Poznal som ťa a dobre si pracoval. ale viac ťa už nemôžem naučiť. Tvoja cesta však nekončí. Počul som, že v horách žije istý pustovník - choď a vyhľadaj ho."
Oči lukostrelca zosmutneli a nerád sa lúčil s Majstrom. Vzal však svoj luk a vykročil v ústrety horám, ktoré boli zakryté zlovestnými mračnami.
Nevedno koľko putoval a nikto netuší akým praktikám sa u prastarého pustovníka učil...až raz do mesta pod horami zavítal zvláštny muž. Bol zarastený, mal dlhé vlasy a jeho šaty boli už len kusom handry. V jeho očiach bol ale zvláštny lesk, akoby sa dívali kamsi ďalej, priamo na dno samej duše. Prišiel a sadol si do hostinca kde si vypýtal jedlo. V tom ho upútal predmet na jednom zo stolov. Zvláštny predmet, akoby ho už niekde videl len si nevedel spomenúť...
Pristúpil teda k stolu a spýtal sa: "Pane, nerád vás vyrušujem pri jedle, ale môžete mi povedať čo je to za vec, ktorá vedľa vás leží na stole?". Nato sa hosť podivene zatváril a povedal: " Musíš prichádzať veľmi zďaleka keď nepoznáš luk a šípy, pútnik."
V tom okamihu si tulák, niekdajší bojovník spomenul na slová staručkého pustovníka: "Najvyšším stupňom konania je nečinnosť, najvyšším stupňom slova je mlčanie, najvyšším štádiom lukostreľby je nestrieľať."

Takže z jadra veci vytrhnuté, položené na skalu a päť krát vyklepané,vypraté a vyžehlené, práve robím to, čo by podľa tejto legendy malo byť "najvyšším štádiom lukostreľby". Bohužiaľ či chvalabohu, psík už ale rastie a ja ho pomaly budem môcť vziať zo sebou. Na lov:O)))
Aj napriek tomu určite k lukostreľbe okrem tréningu techniky patrí aj tréning bez luku...ako zostať pokojný...sústrediť sa....byť nerušený a nerušiť.....a v tom splynutí.....sa stať šípom!