Ako inak nazvať reč luku? Lučština mi prišlo dosť blbé tak použijem trocha nepružnejšiu formu označenia istého prejavu....hmm. Prejavu?
Dosť dlho som sa odmlčal. Ako prejav vzdoru a tvrdej hlavy som si zaumienil, že kým nenájdem vhodnú tému, ktorá bude stáť za pár minút za klávesnicou, nebudem sem vešať drísty, s prepáčením za ...prejav. Nakoniec ale tak ako aj tvrdé drevo nájde sekera čo ho zlomí, aj čas mlčania je za nami. Proste luk prehovoril a rád by som sa podelil o to, čo mi povedal.
Od posledného príspevku som pri streľbe skĺzol do nejakej tej čiernej diery... Nech som sa snažil strieľať poctivo, presne a často, ťažko by sa tých pár pokusov dalo zodpovedne označiť práve týmito prívlastkami. Až na pár dobrých dní to bolo biedne.
Nesústredený, zaujatý s jediným cieľom trafiť, rozptýlený, akoby naschvál ani za neviemčo a neviemčo teda už stojí za reč...ee, proste akoby mi luk unikal, zasa sa približoval, utajoval sa, tváril sa len ako kus „materiálu“ a ja som bol iba ten, čo ho používa......až nedávno:
...som strieľal a opäť bez „iskry“, bez ducha, života a prirodzenej radosti, bez uvedomenia si toho nesmierne plného a pritom fatálne jednoduchého pohybu, na konci ktorého sa myseľ akoby samočinne vypne, opustí telo spolu so šípom a až keď akoby takmer sám od seba šíp prevŕta terč, vráti sa duch späť, s farebným pocitom z cesty, ktorú práve prežil.
Samozrejme, ľudkovia okoloidúci sa pozerali a komentovali (v okolí Šale je pravdepodobne nezvyčajne vysoká koncentrácia odborníkov na inštinktívnu lukostreľbuJ), komárov nenormálne veľa a terč príšerne ďaleko...a ja som po tretej sade šípov chcel akurát tak okašľať celý deň a dať si po sprche jedno chladené pivo, keď...
...som zabudol na všetko, na svet, na ľudí okolo, na šíp, terč a dokonca aj na luk...a ľahúčko, akoby odjakživa som do terča nasúkal kompletnú sadu...v rozptyle asi 5x5 cm...
Keď som sa z toho prebral, bolo to niečo, čo ťažko vyjadrím týmito čiaročkami na obrazovke, ale predovšetkým som mal pocit, akoby sa luk v mojich dlaniach chvel, triasol, akoby zo smiechu a priateľsky ma poplácaval po ramene hovoriac: Vidíš, truhlík, aké je to jednoduché? Mne osobne sa niečo takéto dosť ťažko predýchava...
Nerád by sm tu polemizoval o duchovnej lukostreľbe lebo neviem o nej ani čo by za necht vošlo, ale tuším chápem tento obrovský potenciál a rozmer lukostreľby. Aj napriek tomu som sa však nevyhol úvahe (ona tá myseľ čo ju vystrelím X-krát sa väčšinou aj tak vracia a furt len vŕta a analyzuje až kým „neprežuje“ to, čo ju irituje), úvahe o tom, kto tu vlastne prehovoril a kto bol potichu.
Totiž sa domnievam že v skutočnosti to majestátne stíchnutie okolia, ľudí, šípov a luku sa odohralo tam, kde je jediné miesto vhodné na komunikáciu s lukmi. A to je v srdci. A srdce (okrem fyzického obalu aj to obsahové, citové, inštinktívne srdce mám na mysli) je vo mne. Popravde, nestíchol nik iný ako ja. A keď stíchnem ja, niet toho, kto by hovoril, niet toho kto by rušil – preto svet so svojimi okolnosťami môže len nasledovať ducha a duch vo svojej prirodzenosti „zrkadlí“ pravdu všetkých okolností (toť princíp mágie).
A tá mágia je ako pavučina vedúca zo mňa von k jedinému cieľu – čo je tým cieľom určuje jediné, veľkolepé TERAZ. No a vzhľadom na to, že predpokladám určitú elementárnu logiku u takého geniálneho vynálezu ako je vesmír, ak držím luk a mám v ňom šíp a nedaleko je terč, zrejme ak celé pokračovanie nechám na pleciach okolností – jediný možný výsledok je zásah. Ten však vyžaduje moje mlčanie, nezasahovanie, nevrhanie tieňa, neuzlenie prirodzených tokov príčin a následkov...
Názor si urobte sami. Nechcem tento blog príliš „zafilozofovať“ ale ja už teraz viem...
...viem že pri steľbe treba mlčať...
....mlčať a hlavne počúvať....
....v tom počúvaní si vážiť a ctiť odkaz....
...ktorý nachádzam len vďaka mlčaniu...
Apropo, už netvrdim, že luk doteraz mlčal. To skorej priam vrieskal, akurát že ja som ho nepočúval. He, ako raz ktosi múdro povedal: „To, kto si, z teba kričí tak hlasne, že nepočujem čo hovoríš.“ Ale to už je z iného súdka (piva, vína....).
